Po stopách Tarotu - 6. časť

1800 – 1900

V tomto príspevku ešte ostaneme v 19. storočí. Spomínala som veštenie z kariet, ktoré získalo veľkú popularitu. Avšak Tarot ako okultná a ezoterická disciplína, pomocou ktorej dodnes môžeme objavovať, vnímať a chápať zmysel a zákonitosti ľudského bytia (nás samotných), potreboval prejsť znovuzrodením. V tomto procese významne prispel francúzsky okultista a autor viacerých kníh o mágii – Eliphas Lévi (vlastným menom Alphonse Louis Constant). Lévi bol presvedčený, že Tarot je „univerzálnym kľúčom mágie“. Svojim dielom prispel k zlúčeniu západných okultných vied; poukázal na konkrétne spojitosti medzi Tarotom, Kabalou a Alchýmiou. Ako prvý vytvoril súvislosť medzi číselnými kartami a desiatimi sfirotami kabalistického Stromu života a štyrom farbám priradil štyri svety a štyri živle. Trumfovú kartu Mága identifikoval s hebrejským písmenom Alef. Léviho systém poukazujúci na mnohé korešpondencie medzi ezoterickými disciplínami mal obrovský vplyv na teórie hermetického rádu Zlatý úsvit.

Eliphas Lévi vytvoril časť vlastnej sady tarotových kariet, pričom karty Voz VII, Kolo šťastia X a Diabol XV uverejnil vo svojich knihách. Zaujala ma karta Diabla, ktorý tu je zobrazený ako mendézsky kozol sabatu – Bafomet. Léviho zobrazenie Diabla inšpirovalo tvorcov mnohých ďalších tarotových sád, napr. Thothov Tarot od Aleistera Crowleyho, Marseillský Tarot z 19. storočia, Rider-Waite Tarot, atď.

Paul Christian, Léviho žiak, vo svojej knihe Histoire de la magie (Dejiny mágie, 1870) prvýkrát delí tarotové karty na dve skupiny – Veľké a Malé Arkány. Výraz pochádza z latinského arcanum – to, čo je ukryté v truhlici (lat. arca). A poznanie ukryté v Arkánach bolo kedysi určené iba niektorým jedincom – zasvätencom. Christian, vlastným menom Jean-Baptiste Pitois, vo svojej knihe Histoire de la magie naväzuje na teórie o egyptskom pôvode Tarotu, s ktorými ako prvý prišiel Antoine Court de Gebelin sto rokov späť. Christian popisuje iniciačný proces egyptskej mystickej školy pod Veľkou Pyramídou a k popisu pridal scénu, kde Patosphore (Magus) zasväcuje žiaka do významov Svätých Arkán, ktoré zdobia chodbu pyramídy.

V roku 1896 R. Falconnier vydal knihu Les XXII lames du tarot divinatoire, v ktorej vyšli nové ilustrácie tarotových kariet v egyptskom štýle. Ich autor M. O. Wegener sa nechal inšpirovať práve popisom od Christiana. Tak začala tradícia ezoterického Egyptského Tarotu, ktorý poznáme dodnes (napr. od C. C. Zaina a Bratstva Svetla).

Zatiaľ čo sa v 90tych rokoch okolo Gerarda Encausseho vytvorila skupinka francúzskych okultistov, ktorý ďalej študovali a rozvíjali myšlienky Eliphasa Léviho a interpretácie Etteillu, v Anglicku bol v roku 1888 založený Hermetický rád Zlatého úsvitu. A o ňom si povieme viac v ďalšom príspevku o pôvode Tarotu.

Na záver by som pre inšpiráciu chcela uviesť pár Léviho slov o tom, ako vnímal človeka-mága. Text pochádza z  knihy The Mysteries of Magic od Arthura Edwarda Waita a uvádzam ho zatiaľ v pôvodnom anglickom znení:

"They are without fears and without desires, dominated by no falsehood, sharing no error, loving without illusion, suffering without impatience, reposing in the quietude of eternal thought..... a Magus cannot be ignorant, for magic implies superiority, mastership, majority, and majority signifies emancipation by knowledge. The Magus welcomes pleasure, accepts wealth, deserves honour, but is never the slave of one of them; he knows how to be poor, to abstain, and to suffer; he endures oblivion willingly because he is lord of his own happiness, and expects or fears nothing from the caprice of fortune. He can love without being beloved; he can create imperishable treasures, and exalt himself above the level of honours or the prizes of the lottery. He possesses that which he seeks, namely, profound peace. He regrets nothing which must end, but remembers with satisfaction from being that he has met with good in all. His hope is a certitude, for he knows that good is eternal and evil transitory. He enjoys solitude, but does not fly the society of man; he is a child with children, joyous with the young, staid with the old, patient with the foolish, happy with the wise. He smiles with all who smile, and mourns with all who weep; applauding strength, he is yet indulgent to weakness; offending no one, he has himself no need to pardon, for he never thinks himself offended; he pities those who misconceive him, and seeks an opportunity to serve them; by the force of kindness only does he avenge himself on the ungrateful..."

Zdroje:

Mary K. Greer, Tarot for Your Self

Tarotpedia

Po stopách Tarotu - 5. časť

1800 – 1900

19. storočie zažilo veľký boom v predpovedaní budúcnosti z kariet. Veštilo sa z bežných hracích kariet, tarotových a taktiež vznikali nové sady kariet určené k tomuto účelu. Jedna z najznámejších veštíc vtedajšej doby bola Madame Lenormand, celým menom Marie Anne Adelaide Lenormand. K jej klientele patrila okrem iného parížska smotánka vrátane samotného Napoleona a Josephine, ale aj napr. Cár Alexander. Dva roky po smrti Madame Lenormand uzreli svetlo sveta karty "Le Grand Jeu de Mlle. Lenormand”. Túto sadu 54 kariet vytvorila istá Madame Breteau, ktorá vraj bola žiačkou Madame Lenormand. Karty pomenované po známej veštkyni si zachovali veľkú popularitu do dnešných čias a mnohí kartári ich používajú pri predpovedaní budúcnosti.

Z 19. storočia sa dochovalo veľa obrazov, ktoré vykresľujú atmosféru počas výkladov. Zopár z nich Vám rada predstavím.

<> 

Kartárka v ulici Paríža - obraz zo začiatku 19. stor.

<>  <> 

Harry Herman Roseland - maliar z New Yorku, ktorý prevažne maľoval obrazy z prostredia afro-americkej chudoby. Tento obraz vznikol okolo roku 1870.

<>  <> 

Albert Anker - švajčiarsky maliar - obraz "Kartenlegerin" z roku ca. 1880

A na záver obraz rakúskeho umelca Josefa Danhausera z roku 1841: Madame Lenormand predpovedá Josephine jej odlúčenie od Napoleona

Aj pri ďalšom pohľade do minulosti ostaneme ešte v 19. storočí a pozrieme sa na zrod moderného Tarotu.

Po stopách Tarotu - 4. časť

1701 – 1800

Popularita hry s tarotovými kartami – taroky – zaznamenala svoj vrchol počas 100-ročného obdobia medzi 1730 a 1830. Aj keď vo Francúzsku a v Taliansku záujem o túto hru pomaly chladol, zasiahla taroková vášeň strednú a severnú Európu a aj Rusko. Kartová hra sa vyslovene stala hrou medzinárodnou. Okolo roku 1750 sa v mnohých oblastiach tešil veľkej obľube modernizovaný balíček kariet, v ktorom francúzske farby (srdcia, piky, kríže, kára) nahradili pôvodné talianske a okolo roku 1780 sa objavili obojstranné vyobrazenia dvorných kariet. Tradičné alegorické vnímanie tromfových kariet z predchádzajúcich storočí bolo nahradené obrázkami, ktoré síce boli inšpirované pôvodnou témou avšak ich výber bol v podstate ľubovoľný. Každej tromfovej karte bola priradená číselná hodnota, čo zjednodušilo pravidlá hry. Tromfy mohli byť znázornené prakticky akýmkoľvek obrázkom, často autori siahali pre inšpiráciu do ríše zvierat, alebo zobrazovali vojenské úspechy, scény z vidieckeho života, ilustrované porekadlá, ba dokonca aj reklamu.

Popri hraní taroku však v 18. storočí postupne získavali tarotové karty väčšiu pozornosť za účelom veštenia. Spomínala som použitie kariet ako prostriedok pre náhodný výber a následné veštenie z kníh v 16. storočí a výskyt prvých kartových balíčkov určených priamo k predpovedaniu budúcnosti v 17. storočí. Teraz však boli symbolické významy pridelené už existujúcim sadám kariet, t.j. aj tarotovým. Prvá kniha o čítaní z hracích kariet vyšla v roku 1770. Jej autor, Etteilla – prvý známy profesionálny kartár a zakladateľ okultného Tarotu, spomína „les Taraux“ v zozname viacerých metód veštenia. Antoine Court de Gébelin v 8. zväzku encyklopédie Le Monde Primitif z roku 1781 publikoval svoju predstavu o Tarote ako o  starovekej egyptskej knihe tajnej múdrosti. Tvrdí, že názov Tarotu pochádza z egyptských slov TA a RHO, ktoré znamenajú „kráľovská cesta“. Kartám priradil nové názvy na základe egyptskej mytológie a tvrdil, že ich po Európe rozšírili cigáni. V roku 1783 odpovedal Etteilla, pseudonym pre Jean-Baptiste Alliette, ďalšou knihou, Maniere de se récréer avec le jeu de cartes nommées Tarots (preklad: Spôsob zrekreovania sa / obnovenia pomocou kartovej hry zvanej Tarot). Je to prvá kniha popisujúca spôsoby čítania z tarotových kariet. Krátko po jej uvedení na trh vydal Etteilla prvú sadu tarotových kariet určených výlučne pre divináciu. Táto sada až do 19. storočia dominovala na trhu s tarotovými kartami a mnohé tarotové sady, ktoré používame dodnes, vychádzajú práve z Etteilla Tarotu. Ďalší autor, ktorý významne prispel k rozvoju nového chápania tarotových kariet, bol Louis-Raphaël-Lucrèce de Fayolle, comte de Mellet. Vo svojej knihe Livre du Thot (Thovtova kniha) po prvýkrát vysvetľuje, že karty zodpovedajú písmenám hebrejskej abecedy. Písmeno Alef priradil karte Vesmír atď. v klesajúcom poradí až po Blázna, ktorému určil písmeno Tav. Následne okolo roku 1790 Etteilla publikoval knihu Cour thèorique et pratique du Livre du Thot, ktorá predstavuje učebnicu výkladu tarotových kariet na základe interpretácie pomocou egyptskej mytológie a de Melleho systému priradenia písmen hebrejskej abecedy jednotlivým tromfovým kartám. Etteilla taktiež poukazuje na ďalšie korešpondencie s živlami a s astrológiou.

Pozn.: Zaujímavý je aj pôvodný príbeh Thovtovej knihy, ktorý sa traduje v egyptskej mytológii. Odzrkadľuje egyptské presvedčenie, že vedomosti bohov nepatria do rúk ľudí.

Zdroje:

Tarotpedia

Tarot for Your Self od Mary K. Greer

Wikipedia

  

Aj v ďalších príspevkoch sa pozrieme na vývoj Tarotu...

Po stopách Tarotu - 3. časť

1501 – 1600

Karty sa v 16. a 17. storočí stali veľmi populárne a bleskovou rýchlosťou sa rozšírili po Európe. V renesančnom Taliansku v hre zvanej tarocchi appropriate tromfové karty slúžili ako inšpirácia pre tvorbu krátkych básní. Väčšinou dámam v spoločnosti boli priradené konkrétne karty, ku ktorým potom básnik zimprovizoval sonet vystihujúci charakter karty aj príslušnej dámy. Písomne sa zachovali sonety básnika Troilo Pomeran da Cittadela Triomphy z roku 1534 a  G. Bertoni Poesie z polovice 16. storočia.

V roku 1525 napísal Pietro Aretino Le Carte Parlanti (Hovoriace karty), kde niektorým tromfovým kartám prisudzuje alegorický význam. O kartách píše: „Odhaľujú tajomstvá prírody, zmysel všetkého a vysvetľujú, prečo sa deň strieda s nocou.“ V roku 1540 Francesco Marcolino da Forli v knihe Le sorti intitolate giardino d’i pensieri opísal techniku predpovedania budúcnosti, pri ktorej boli používané karty. Tie však nemali žiadnu interpretačnú hodnotu a slúžili iba k náhodnému výberu. Vytiahnutá karta pýtajúcu osobu ďalej navigovala na konkrétnu stranu knihy Le sorti, ktorá obsahovala predpovede.

Obyčajný ľud karty používal aj v rámci rituálov vzývania duchov a čarovania. Benátsky súd v roku 1589 zaznamenal nález tarotovej karty Diabol na oltári čarodejnice, ktorá ju používala počas satanistických rituálov.

 

1601 – 1700

Prvé známe pravidlá hry s tarotovými kartami (Tarok) pochádzajú z roku 1637 (anglický preklad pravidiel). V 17. storočí vyšlo veľa kníh s pravidlami mnohých kartových hier. Vychádzali v rôznych jazykoch a popisovali mnohé lokálne varianty pravidiel. Iba vo Francúzsku bolo v tom období vyrobených vyše milióna balíčkov tarotových kariet, avšak len zopár z nich sa dodnes dochovalo. Do tohto obdobia siaha aj pôvod sady Tarot de Marseille (marseillský Tarot) založenej na talianskych tarotových kartách z 15. storočia a neskôr spopularizovanej okultistami.

Za účelom veštenia sa tarotové karty začali používať až v 18. storočí. No v 17. storočí boli v Anglicku známe iné karty slúžiace k predpovedaniu budúcnosti. Okolo roku 1665 vydal John Lenthall v Londýne balíček 52 vešteckých kariet. Obsahovali štyri farby, každá farba 13 očíslovaných kariet a dvorné karty, ktoré boli pomenované podľa známych postáv z bájí a legiend. Králi ponúkali zoznam otázok, z ktorých si mohol pýtajúci vybrať. Ku kartám bol priložený návod s popisom náročného a obsiahleho postupu pri získavaní odpovedí. Návod končí vetou: „The stars foretell, they love you well.“ (Hviezdy predpovedajú a Vás milujú.)

 

Zdroje:

Tarotpedia
Tarot for Your Self od Mary K. Greer
Origins of Playing Card Divination; Mary K. Greer´s Tarot Blog

Po stopách Tarotu sa vydáme aj v ďalších príspevkoch

Po stopách Tarotu - 2. časť

Kozmologický príbeh
V prvej časti o vývoji Tarotu som spomenula pravdepodobný pôvod sady 56 kariet dnešných Malých arkán. Taktiež sa v prvej polovici 15. storočia objavila prvá sada Tarotových kariet, ktorá navyše obsahovala nový vynález – 22 tromfov s alegorickými obrázkami: Cary-Yale Visconti Tarocchi. Odkiaľ sa vzalo týchto 22 kariet? Hypotéz a dohadov je veľa. Tu by som chcela prezentovať niekoľko údajov a domnienok, ktoré ma zaujali.

Ostaňme v severnom Taliansku. Už v roku 1227 si francúzsky cestovateľ zapisuje do svojho denníka, že sa deti talianskej šľachty hrajú s malými vyzdobenými ilustráciami zvanými carticellas. Zrejme ich používali ako pomôcku pri vzdelávaní a výchove detí.

Maľované obrázky často slúžili ako mnemotechnické pomôcky, či ako objekty uctievania a duchovného rozjímania. Marsilio Ficino, humanista z 15. storočia, vykreslil túto filozofiu slovami: „Nestačí vytvoriť si perfektný model sveta a pozerať sa naň; musíme ho aj prijať v našom vnútri pomocou intenzívnej meditácie a rozjímaním nad maľovanými obrazmi vyloženými v izbách, v ktorých žijeme.“

Alegorické hry fungovali aj ako kozmologické modely, ktoré popisovali svet a vtedajšie chápanie zmyslu života – cesty za výstupom a zostupom medzi miestom pozemských smrteľníkov a sídlom božstiev a večného života. Martha Heyneman vo svojich spisoch o kozmológiách píše, že na to aby kozmológia fungovala, musí byť schopná rastu, zmeny a vývoja ako živá bytosť, čiže musí byť schopná prijímať myšlienky, informácie a skúsenosti. Zároveň potrebuje vniesť systém a dať tvar obrovskému množstvu na prvý pohľad nesúvisiacich údajov. Podľa nej čím väčšia rozmanitosť skúseností je úspešne zjednotená a zosúladená v rámci jedného systému, o to významnejší a prínosnejší tento systém je. Mnoho modelov uzrelo svetlo sveta, avšak len máloktoré prežili – sada Minchiate s 97 kartami a Mantegna s 50 kartami. Napriek popularite a veľkému vplyvu v časoch renesancie ich dnes sotva vídame. Na druhej strane sa Tarot ukázal ako živý a vývoja schopný prostriedok, pomocou ktorého už mnohé generácie rôznych kultúr odkrývajú múdrosť mytológií.

Kozmologické a alegorické hry sa zakladali na akejsi záhadnej emblematickej tradícii renesancie, kde v rámci kozmologického príbehu určitý stav alebo fáza tromfla predchádzajúcu. Jednotlivé fázy nasledovali po sebe v hierarchickom poradí a ich príbeh končil späť v Raji. Pozrime si jeden príklad kozmologického príbehu, ktorý sa odrážal vo vtedajších tromfových kartách a na ktorom pravdepodobne bazírovala aj výchovná hra giuoco. Prvé sady kariet neboli očíslované, tak používali hráči na rôznych miestach vlastné variácie. Nasledujúci príbeh vychádza z mien, postupnosti a poznámok z latinského dokumentu napísaného dominikánskym mníchom niekedy medzi 1450 a 1480, Sermones de Ludo Cum Aliis („Rozpravy o hre (hranej) s ostatnými“). Jedná sa o najskorší písomný popis tarotových kariet Trionfos. Príbeh je inšpirovaný zisteniami talianskeho tarotového historika Andrea Vitali a bádateľky histórie Tarotu Gertrude Moakley.

Ako prvý prichádza Bagatella (Harlekýn), ktorý má „najnižšiu hodnotu“. (Táto osoba „nepatrného významu“ sa stala prototypom postavy z commedia dell´arte známej pod názvom Bagatino, šašo sršiaci hlúpe táraniny. Gertrude Moakley videla v tejto karte „Karnevalového Kráľa“, ktorého neskôr zvrhne z trónu postava Pôstu.)

Ako ďalšie stretávame svetských sprievodcov Imperatrix (Cisárovná) a Imperator (Cisár), nasledovaní duchovným vedením, ktoré nás varuje pred odmietaním našej kresťanskej viery, La Papessa (Pápežka), a pred ustrnutím v stave svätosti, El Papa (Pápež).

Učíme sa mierniť svoje životy, La Temperantia (Miernosť), aby sme boli pripravení pre „Lásku“, L´amore (Láska). Navyše potrebujeme zvíťaziť nad pozemským svetom, Lo caro triumphale (Víťazný voz), čo vyžaduje odhodlanie a silu, La forteza (Sila).

Akonáhle však dosiahneme vrchol vlády, osud potočí kolesom, La rotta (Kolo), a zostupujeme druhou stranou. Čas a vek nás zlomia, El gobbo (Hrbáč), a ako zradcovia, Lo impichato (Viselec), sme bezmocní voči smrti, La morte (Smrt).

Postupujeme ďalej buď do pekla, El diavolo (Diabol), alebo skrz blesky a nebeský oheň, La sagitta (Šíp), hore k Nebeským Telesám, kde sa stretávame so svojim osudom: La stella (Hviezda), La luna (Mesiac), El sole (Slnko). „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia.“ Evanjelium podľa Lukáša Lk 21: 25.

Budeme potom predvolaní pred Anjela Posledného súdu, Lo angelo (Anjel), kde nad všetkým víťazí Božia Spravodlivosť, La iusticia (Spravodlivosť), a vstúpime do Božej prítomnosti, El mondo, cioe Dio Padre (Svet, menovite Otec Boh).

Nezávisle na tom, či Boha spoznávame alebo nie, opúšťame všetky pozemské väzby a v očiach pozemského sveta sa stávame bláznami. El matto (Blázon) nemá žiadnu hodnotu (ak sa hráči nedohodnú inak). Gertrude Moakley vníma perím ovenčeného Blázna, reprezentujúceho pokorné zrieknutie sa v čase Pôstu, ako toho, kto na konci Karnevalu nad všetkým víťazí.

Zdroj: Tarot for Yourself od Mary K. Greer

Po stopách Tarotu budeme pokračovať aj v ďalších príspevkoch...

Po stopách Tarotu - 1. časť

Odkiaľ sa Tarot vzal

Často sa stretávam s otázkou, kde a kedy Tarot vlastne vznikol. Trochu som pátrala a, aj keď je prapôvod Tarotu zahalený rúškom tajomstva – hypotézy sa rôznia od pôvodu z Indie, Číny, Malej Ázie, Egypta, atď., predsa som našla zaujímavé údaje, ktoré vrhajú svetlo na vznik Tarotu v podobe, v akej ho poznáme dodnes.

Pred vznikom Tarotu

V druhej polovici 14. storočia sa v Európe objavili prvé hracie karty. Pravdepodobne pochádzali pôvodne z Číny a prišli obchodnými cestami z Mamluckého sultanátu do južného Talianska a Španielska. Mamlucké karty obsahovali štyri farby – poháre, mince, meče a pólo palice, pričom každá farba obsahovala 10 číselných kariet a tri figurálne – poručíka / páža, miestokráľa / rytiera a kráľa. Keďže moslimské náboženstvo zakazovalo vyobrazenie živých postáv na kartách, boli všetky obrázky abstraktné a krásne zdobené. Európski tvorcovia kariet si sadu rôzne prispôsobovali, vytvárali ďalšie farby, prípadne pridávali karty s vyobrazenými postavami bohov a symbolov zvierat, k figurálnym / dvorným kartám pridali aj ženské postavy. Základom pre Tarot sa stala sada, ktorá obsahovala štyri farby, pričom miesto pólo palíc, ktoré neboli v Európe známe, použili hole / palice / obušky, a ku figurálnym kartám pridali kráľovnú. Nazývané boli naibi – odvodené z arabského na´ib, čo znamenalo poručík / miestokráľ (vychádzajúc z popisu dvoch figurálnych kariet pôvodnej Mamluckej sady). Boom kníhtlače dopomohol k rýchlemu šíreniu kartových hier v Európe. O pravidlách vtedajších hier vieme dnes málo, avšak niektoré kartové sady za zachovali dodnes.

1401 – 1500

Vynález Tarotu

Prvé zmienky o kartových hrách, ktoré okrem štandardnej sady 56 kariet používali aj karty s  alegorickými vyobrazeniami pochádzajú z 20tych rokov 15. storočia. V Nemecku bola známa hra Karnöffel, pričom názov kartovej hry pravdepodobne pochádza z perzského názvu Kanjifah a v nemeckej verzii predstavoval najvyššiu hodnotenú kartu kardinála / žoldniera. Vzápätí sa v severnom Taliansku objavili tzv. imperátorské karty. Najstaršie tarotové karty, ktoré dnes poznáme, si nechávali vyrobiť milánske vládnuce rodiny. V roku 1428 objednal milánsky vojvoda Filipo Visconti pravdepodobne ako svadobný dar pre svoju ženu Máriu Savojskú sadu veľkých ručne maľovaných a zlatom vykladaných hracích kariet – Carry-Yale Visconti Tarocchi, ktoré okrem štandardných 56 kariet obsahovali aj nový vynález – sadu 22  alegorických tromfových kariet – I Trionfi. Na karte Milenci sú zrejme zobrazení Filipo a Mária pod altánkom s emblémami oboch rodín (viď obrázok). Ďalšia krásna sada tarotových kariet rodiny Visconti pravdepodobne pochádza z dielne talianskeho autora Bonifacia Bembo – Visconti-Sforza Tarot. Medzi tromfovými kartami sa nachádza aj najstaršie známe vyobrazenie Pápežky (La Popessa / Vysoká kňažka) – pravdepodobne predstavuje pápežku Janu, ktorej legenda sa v časoch renesancie stala veľmi populárna.

Karty sa stali veľmi obľúbené a rýchlo sa rozšírili v metropolách severného Talianska. Existujú dokonca záznamy, že napr. vládnuci rod d´Esté z Ferrary mal svoju vlastnú tlačiareň kariet. Bohatá šľachta objednávala ručne maľované karty vykladané zlatom a striebrom, zatiaľ čo obyčajný ľud hral s jednoduchšími tlačenými verziami. Postupnosť a obsah tromfových kariet sa mierne líšil v jednotlivých zemepisných regiónoch. Každá oblasť si tak sady kariet dotvarovala podľa vlastných tradícií a spoločenských hodnôt.

Nové karty sa nazývali trionfi alebo carte da trionfi (karty s tromfami). Až neskôr, okolo roku 1516, boli premenované na tarocchi. Názov bol zrejme odvodený od techniky taroccare, ktorú zlatníci vo vtedajších časoch používali pri vykladaní kariet zlatom. Avšak zoznam hypotéz pôvodu názvu Tarot je dlhý, siahajúci od egyptskej „cesty kráľov“, cez budhistickú bohyňu Tara, až po taliansku rieku Taro.

Zdroje:

Tarot for Your Self od Mary K. Greer
Tarotpedia
Tarot History
Wikipedia
Hrací karty, historie a současná produkce, diplomová práca od Evy Kašákovej

Po stopách vývoja Tarotu sa vydáme aj v ďalších príspevkoch...