Cesta Mága - tarotový príbeh pre deti (a dospelých)

Našla som krásny príbeh o ľudskom putovaní životom - Mágovej ceste Veľkými arkánami. Preložila som ho z pôvodného anglického znenia a dúfam, že Vás poteší a inšpiruje rovnako ako mňa. Príjemné čítanie.

Príbeh napísala Diana. Týmto jej zaň ďakujem.

Použité obrázky pochádzajú zo sady Universal Waite Tarot.

Kapitola I

Kde bolo, tam bolo, žil jeden mladý muž, ktorý sa živil cestovaním z trhu na trh. Predvádzal svoje kúzelnícke kúsky a každý sa smial a tlieskal a do klobúka mu ľudia hádzali nejaký ten groš. Jedného dňa sa však tento mladý muž, ktorého prezývali Mág, rozhodol, že už ho nebaví robiť neustále dookola tie isté kúzelnícke triky. Každé mesto, do ktorého zavítal, vyzeralo rovnako. Každú osobu, ktorá mu tlieskala, akoby videl už tisíckrát. Takýto život ho nudil. Nuž zložil svoj malý stolík, zbalil si svojich pár vecí a vydal sa na dlhú, predlhú cestu. Chcel objaviť svet! Túžil po dobrodružstve!

Kapitola II

Nevedel však, ktorým smerom sa vydať. Zašiel preto za jednou pani – Vysokou kňažkou. Bola to veľmi múdra žena a mnohí ľudia sa na ňu obracali s prosbou o pomoc. Mág ju požiadal o radu. „Neviem, kam máš ísť, no môžem Ti povedať, ako máš ísť,“ povedala mu. „Načúvaj svojmu srdcu. Pokiaľ Ti hovorí, aby si šiel doprava, choď doprava. Ak Ti hovorí, aby si šiel doľava, choď doľava.“

Kapitoly III a IV

Mág sa rozhodol ísť doprava a prišiel k zámku. Bývali tu Cisárovná a Cisár. Uvítala ho milá Cisárovná, pohostila ho najlepším jedlom a ponúkla mu posteľ, kde sa Mág na noc uložil k spánku. Cisár bol veľmi mocný a spravodlivý. Jeho ľud ho miloval. Cisár dal Mágovi povolenie putovať jeho krajinou.

Kapitola V

Ďalšie ráno sa Mág poďakoval Cisárovnej aj Cisárovi za ich láskavú pohostinnosť a pokračoval v ceste. Putoval ďaleké míle, cez hory a údolia až prišiel k lesu. Ako sa však občas v lesoch stáva, stratil sa. Pochytil ho strach, cítil sa osamelý a zúfalý. Vzdychol si: „Čo budem teraz robiť?“

Sedel s hlavou vnorenou do rúk, keď k nemu pristúpil Vysoký kňaz – priateľ Vysokej kňažky, ktorá už na začiatku príbehu pomohla Mágovi. Spomínaš si na ňu? Vysoký kňaz utešil Mága a venoval mu mapu, pomocou ktorej dokáže nájsť cestu von z lesa.

„Šťastnú cestu,“ poprial mu Vysoký kňaz. „A pamätaj: kým máš mapu, nemôžeš sa nikdy stratiť.“

Kapitola VI

S mapou sa Mág dostal až na koniec lesa, kde sa pred ním otvoril priestor s lúkou, na ktorej rástli ovocné stromy a pásli sa ovce. Vnímal krásu okolo seba a váhal, nechcelo sa mu ísť ďalej. „Možno si postavím chatrč a ostanem tu do konca svojho života.“ „No ak tu ostanem, nikdy sa nedozviem, čo je za obzorom.“ „Putovanie môže byť tak náročné.“ „Bola by však škoda opustiť svoj sen.“ Mág sa nevedel rozhodnúť, či má pokračovať v ceste, alebo nie.

Vtom začalo zapadať slnko. Nikdy pred tým nevidel takú nádheru. Oblohu zaliala zlatá, červená, oranžová, ružová a fialová, občas vykukla aj modrá spoza nadýchaných oblakov. Vtáci zaplnili vzduch večerným spevom. V srdci očareného Mága sa rozhostil pokoj a Láska. Už viac neváhal. „Ak toto je súčasťou sveta, ktorý mám objaviť, je rozhodnuté. Budem pokračovať v ceste.“

Kapitola VII

Po výdatnom spánku na mäkkej tráve ho zobudil hukot kolies. Okolo Mága prechádzal muž. Viedol voz s dvoma koňmi. „Zdravím Ťa, pane,“ zakričal Mág. „Predáš mi svoj voz a kone? V taške mám zlaté mince, dobre Ti zaplatím.“ Muž súhlasil a predal Mágovi kone, aj voz. Aký bol náš Mág hrdý. „To je nádhera!“ kričal nahlas. „Hijó, koníky. S týmto Vozom pobežíme až na kraj sveta!!“

Kapitola VIII

Náš priateľ však nedával pozor. Voz riadil prirýchlo a na ceste narazil na veľký kameň. Odklonilo ho to doľava a Voz sa vrútil do chalupy. Tá sa celá rozpadla. A Voz bol tiež úplne zničený. „Aaaaach!“ vykríkla žena, ktorá vybehla spoza stromov, kde práve vešala bielizeň. „Pozri, čo si urobil s mojou chalúpkou!“, hnevala sa na Mága. „Ako mi to zaplatíš?! Spravodlivosti musí byť učinené zadosť!“ Úbohý Mág už nemal žiadne peniaze, všetky minul na kone a voz. Keďže bol však úprimný človek a cítil sa hrozne pri pohľade na to, čo spôsobil, venoval žene svoje kone. A nespokojný sám so sebou pokračoval v ceste pešo.

Kapitola IX

Onedlho dobehol muža pomaly kráčajúceho po ceste. Bol to Pustovník, ktorého ľudia poznali široko ďaleko. Chodil od dediny do dediny a učil ľudí, ako hľadať a nachádzať pravdu. Bol už starý a opieral sa o palicu. Cez plece mal prehodenú lampu, ktorou si v noci svietil na cestu. Mág ho pozdravil: „Dobrý deň, pane.“ Pustovník sa naňho zadíval a po dlhej chvíli odvetil: „Dobrý deň, Mág.“ „Odkiaľ poznáte moje meno?“ začudoval sa Mág. „Vyčítal som ho z Tvojich očí,“ odpovedal Pustovník. „Vieš, priateľ môj, väčšina ľudí si myslí, že čas beží. No v skutočnosti ostáva, kde je.“ A zrazu sa Pustovník vytratil. Ešte pred minútou tu bol a teraz je preč. Mág si pretrel oči a pomyslel si: „To sa mi snáď iba sníva.“

Kapitoly X a XI

 

Toľko sa toho udialo za pár posledných dní! Mág stretol toľko ľudí, videl tak veľa nových vecí, toľko toho vykonal! Začínala sa mu z toho všetkého motať hlava! Pripomínalo mu to Koleso šťastia, ktoré často vídal na trhoch. Potočil kolesom, no nikdy nevedel, čo vyhrá. „Hmmm,“ pomyslel si, „život je plný nečakaných prekvapení a zvratov. Chce to odvahu. Aby človek život zvládol, potrebuje Silu.“

Kapitola XII

A tak sa zamýšľal nad životom, nad zmenami a zvratmi, ktoré prinášal. Dumal nad tým, čo stratil a čo získal. Cítil sa ako medzi dvoma svetmi – ako keby visel dole hlavou! „Dnes som ako Viselec!“ smial sa. „Iba tu tak visím a dumám!“

Kapitola XIII

Neuveriteľné, ako sa náš Mág zmenil. Skoro ho nepoznávam! Na začiatku príbehu bol iba mladým mužom, ktorý o živote sotva niečo vedel. Jediné, čo poznal, boli kúzla, trhy a pár miest z krajiny, v ktorej žil. Tak veľmi sa zmenil v tak krátkom čase. „Je to smiešne,“ vravel si. „Mám pocit, akoby som ja v skutočnosti už nebol ja. Zároveň však viem, že to som ja. Nedokážem svoj zvláštny pocit uchopiť a pomenovať.“

Kapitola XIV

Pokračoval v ceste a prišiel k jednému hostincu. Za pár starých kúzelníckych trikov, ktorými pobavil prítomných hostí, dostal jedlo a nocľah. V tú noc sa mu sníval sen. Zdalo sa mu, že ho navštívil anjel. „Som Tvoj anjel strážny,“ prihovoril sa mu. „Volám sa Miernosť. Kedykoľvek keď ma budeš potrebovať, zavolaj, a venujem Ti pocit pokoja a mier.“

„Aký krásny sen,“ povzdychol si Mág, keď sa ráno zobudil.

Kapitola XV

Umyl sa a zišiel dole do miestnosti naraňajkovať sa. Pri jeho stole sedel zvláštny muž so zlovoľným pohľadom. Muž sa Mágovi prihovoril: „Videl som Tvoje kúzla včera večer. Poď, pridaj sa ku mne. Vezmem Ťa na miesta, kde by sme  mohli zbohatnúť! Naučím Ťa pár trikov, ktoré z ľudí vylákajú viac peňazí. Naučím Ťa, ako získať moc nad ľuďmi! Čo Ty na to?“

Mág si pomyslel, že by sa mu páčilo byť bohatý. Avšak v niečom mu ten muž pripomínal Diabla. Spomenul si, čo mu kedysi dávnejšie povedala Vysoká kňažka: „Ak Tvoje srdce hovorí ´Choď doprava´, vydaj sa doprava. Ak hovorí ´Choď doľava´, choď doľava.“ Pomyslel na Miernosť, ktorá ho navštívila v sne, aby mu porozprávala o vnútornom pokoji, a vedel, že s týmto mužom by nikdy pokoj nenašiel.

„Nie, ďakujem,“ odvetil Diablovi, vstal od stola a opustil hostinec.

Kapitola XVI

Mág bol nešťastný. Už nevedel, prečo putoval. Už sa mu cesta nezdala byť vzrušujúca. Akoby strácala preňho zmysel. Pýtal sa sám seba: „ Kde je moje miesto na tomto svete? Komu na mne záleží? Nikomu nechýbam. Nikomu nezáleží na tom, či žijem alebo umriem. Keď predvádzam kúzelnícke triky, ľudia tlieskajú, a potom zabudnú. Nikto ma nepotrebuje.“ Zrazu mal pocit, akoby sa jeho minulý život zrútil z vysokej veže a rozbil sa na tisíc malých kúskov. Sám kráčal ďalej po ceste a, keď sa konečne rozprestrela po kraji noc, unavene si sadol pod strom a čakal, kým ho premôže spánok. Tej noci prišla búrka a dážď padal na jeho tvár.

Kapitola XVII

Spomínaš, keď si Mág naposledy robil starosti? Áno, presne! Vtedy uvidel ten krásny západ slnka. Teraz sa už zotmelo a slnko už dávno zašlo. No ešte pred tým, než zatvoril oči, sa oblaky na oblohe roztvorili a medzi nimi zbadal jasnú Hviezdu. Díval sa na ňu a Hviezda žmurkla, akoby mu hovorila: „Priateľ môj, nezúfaj. Kto vie, čo zajtrajšok prinesie?“ Mág sa trochu pousmial, prestalo pršať a zaspal o niečo šťastnejší.

Kapitola XVIII

Zobudil sa tesne pred svitaním. Hviezda už zmizla a miesto nej sa naňho z výšky pozerala Luna. Pripadala mu taká stará, ako praveká, nádherná matka. Pomyslel si: „Svet je záhadný. Ako samotná Luna. Videl niekedy niekto jej odvrátenú stranu? Je veľa záhad, ktoré čakajú, až ich niekto objaví. Chcem pokračovať vo svojej ceste a som zvedavý, čo ma ešte tieto tajomstvá naučia.“

Kapitola XIX

Ráno Slnko rozjasnilo celý kraj v plnej kráse. Usušilo Mágove mokré šaty, ohrialo jeho telo. Ľahol si do trávy a počúval, ako vtáky spievajú, včely bzučia. Zbadal motýľa, ktorý preletel okolo, a žabku, ako skáče k blízkemu rybníčku. Veverička vybehla vysoko medzi konáre stromu.

Kapitoly XX a XXI

A zrazu, ako trúbka z neba triumfálne vyzývajúca ľudí, aby prijali posledný Súd ich života, si Mág uvedomil, že je súčasťou Sveta. Svet už nebol vonku, mimo neho samotného, ale v jeho srdci. On sám bol Svetom, rovnako ako aj tráva, vtáky, včely, motýle, žabka a veverička.

Epilóg

A Mág bol slobodný. A to bolo dobré. Mohol byť, čím chcel. Géniom alebo Bláznom.

A bol spokojný.

A to je koniec príbehu. Teraz zatvorte očká a spinkajte.